Po tureckom hospodárení predchádzajúcej vlády, súčasná musí konsolidovať verejné financie. Avizované škrty v štátnom rozpočte a šetrenie vraj nepostihnú obyčajných ľudí. To tvrdí vláda, prostredníctvom svojej šéftrénerky. Zrejme tým myslela Matoviča a spol.

Takmer 1,2 milióna potenciálnych dôchodcov neverí Sociálnej poisťovni. Oprávnene. Zapojili sa do II. piliera. Ďalších (alebo tých istých) 0,8 milióna občanov sa zrejme nestotožnilo so švajčiarskymi dôchodkami a prevzalo zodpovednosť za záver svojho života do svojich rúk. Šetria si naň v III. pilieri. Bonusom za ich zodpovedný prístup je (zatiaľ) daňové zvýhodnenie vo forme zníženia daňového základu maximálne o 400 EUR, čiže zodpovedný občan zaplatí na daniach o max. 76 EUR/rok menej. Systém v III. pilieri zároveň umožňuje zamestnávateľom prispievať svojim zamestnancom na dôchodok, ktorí si o túto sumu môžu znížiť daňový základ. Vláda chce zamestnancom tieto peniaze zobrať. A možno zruší aj daňové zvýhodnenie zamestnávateľov. Akoby tým povedala: „Nestarajte sa o svoju budúcnosť, nebuďte zodpovední. Sme tu my (štát, vláda), my sa o vás postaráme.“ Tento etatistický prístup je charakteristický pre autoritárske režimy so zjavnými deficitmi slobody.

Mám v tom teraz mierny chaos. Kto je tu vlastne boľševikom ?

 

Slovensko trpí deficitom politikov s veľkým P. Politikov s nadhľadom, prehľadom, empatiou,

predvídavosťou a chrbtovou kosťou. Časť slovenských zákonodarcov ani len netuší, čo

sa v parlamente rieši (osobný biznis je prvoradý) a hlasuje ako cvičené šimpanzy podľa

povelov ošetrovateľa (predsedu poslaneckého klubu). Časť je schopná uvažovať v horizonte

maximálne 1 – 2 daňových priznaní. Existuje aj malá časť, ktorá je rešpektovaná, hoci s ich

názorom nemusíme súhlasiť.

Faktom je, že niektoré štáty v Európe (Grécko, Španielsko, Taliansko, Portugalsko, Írsko)

si žili nad pomery. Faktom je, že zodpovednosť za to nesú domáce politické garnitúry,

nadnárodné korporácie, ktoré tieto politické garnitúry permanentne korumpujú a banky,

ktoré to celé finančne zabezpečovali. Faktom je, že kalich horkosti vypijú do dna

obyčajní daňoví poplatníci. V neposlednom rade je faktom aj to, že EU vo svojej histórii,

neprijala dovtedy medzi seba taký chudobný štát, ako Slovensko. Prijatie Slovenska do

EÚ bolo skôr politickým rozhodnutím, ako výsledkom racionálno – ekonomickej úvahy.

Nepochopiteľné hlasovanie v Národnej srande (euroval áno, pôžička Grécku nie)

odhalilo „veľkosť“ domácej politiky a politikov. Ale sme im to ukázali, tým bruselským

byrokratom. Nebudeme predsa solidarizovať s bohatými štátmi a ešte bohatšími nemeckými

a francúzskymi bankami. Aj Mečiar si myslel, že je pupkom sveta. Nebol a vyzerá to tak, že

nikdy nebude. Mám obavy, že väčšina slovenského politického Olympu, je schopná chápať

EÚ maximálne ako voľný pohyb osôb, kapitálu a možnosť ako niečo zarobiť na eurofondoch.

Mimochodom, najväčším zahraničným obchodným partnerom SR je Nemecko. Priaznivý

vývoj našej ekonomiky závisí od nálad (pravidelných vetrov) nemeckých spotrebiteľov.

Slovenským kariérnym diplomatom bude behať mráz po chrbte pri predstave, ako pani

Radičová poučuje pani Merkelovú o zodpovednosti a princípoch solidarity. Škodoradostnejší

politici sa pri tejto predstave budú od smiechu chytať za prirodzenie.

Darmo. To, že je niekto majetný, k tomu vo vysokej politike, ešte neznamená, že pred

svojim luxusným sídlom nemá zapichnuté vidly (možno pozlátené, ale stále vidly), a že mu

z luxusných topánok netrčí slama.

PS: V mojom prípade to bude kombinácia mrazivého pocitu s pocitom hanby.

Slovensko trpí deficitom politikov s veľkým P. Politikov s nadhľadom, prehľadom, empatiou, predvídavosťou a chrbtovou kosťou. Časť slovenských zákonodarcov ani len netuší, čo sa v parlamente rieši (osobný biznis je prvoradý) a hlasuje ako cvičené šimpanzy podľa povelov ošetrovateľa (predsedu poslaneckého klubu). Časť je schopná uvažovať v horizonte maximálne 1 – 2 daňových priznaní. Existuje aj malá časť, ktorá je rešpektovaná, hoci s ich názorom nemusíme súhlasiť.

Faktom je, že niektoré štáty v Európe (Grécko, Španielsko, Taliansko, Portugalsko, Írsko) si žili nad pomery. Faktom je, že zodpovednosť za to nesú domáce politické garnitúry, nadnárodné korporácie, ktoré tieto politické garnitúry permanentne korumpujú a banky, ktoré to celé finančne zabezpečovali. Faktom je, že kalich horkosti vypijú do dna obyčajní daňoví poplatníci. V neposlednom rade je faktom aj to, že EU vo svojej histórii, neprijala dovtedy medzi seba taký chudobný štát, ako Slovensko. Prijatie Slovenska do EÚ bolo skôr politickým rozhodnutím, ako výsledkom racionálno – ekonomickej úvahy.